O mne

Volám sa Petra Žáková, pochádzam z malého mesta na juhu Slovenska, ale už 21 rokov bývam vo Svätom Jure. Mám manžela, dve deti, vlastne tri, ale posledný syn tu s nami ostal iba osem hodín. Volá sa Alex a jeho krátky život navždy zmenil ten môj, aj život celej mojej rodiny.

Ale nepredbiehajme.

Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že raz budem písať o aromaterapii, esenciálnych olejoch a o tom, ako sa zastaviť a počúvať samu seba, asi by som sa zasmiala. Ja, ktorá som vyštudovala strojárinu, venovala sa spaľovacím turbínam, učila na vysokej škole a popritom rozbiehala podnikanie. Čo by som tak ja mohla mať spoločné s esenciálnymi olejmi? Možno akurát tak s motorovými.

Žena, ktorá všetko zvládala

Celý život som tvrdo pracovala. Bola som nastavená na mužský princíp, na výkon a súťaženie. Bola som tá, ktorá plánuje, organizuje, vybavuje, pracuje, študuje a popritom vymýšľa, čo ešte by sa dalo stihnúť. Po vysokej škole som pokračovala v akademickom prostredí, venovala sa vede a výskumu a učila na vysokej škole strojníckej. Neskôr prišlo podnikanie v Tatrách, ubytovanie, apartmány, ďalšie projekty a popritom aj štúdium súdneho znalectva.

Keď sa na to dnes pozriem, niekedy sa sama seba pýtam, ako som to všetko stíhala. Veď toto predsa nemôže zvládať jeden človek, a ešte k tomu matka a manželka. Lenže vtedy som takto neuvažovala. Išla som si v tom svojom nastavení workoholičky. Práca bola pre mňa útechou. Nepotrebovala som veľmi ani peniaze, stačilo, že ma niekto pochválil, a ja som robila ešte viac a viac. Moja túžba po pochvale a uznaní bola veľmi silná.

Mala som svoje sny, predstavy o tom, ako má život vyzerať. Čo treba dosiahnuť, čo treba zariadiť a čo všetko musím zvládnuť. V tom celom šialenstve a rýchlom plynutí som akosi strácala samu seba a postupne som si zvykala aj na rôzne nálepky. Tá šikovná. Tá, ktorá všetko zvládne. Tá silná. Tá, ktorá sa prispôsobí. Tá, ktorá nepotrebuje pomoc.

Neznášala som, keď mi niekto povedal, že som silná žena. Keď mi dávali úlohy, ktoré nikto iný nechcel, lebo vedeli, že ja neviem povedať nie. Bála som sa aby som niekoho nesklamala, neurazila, aby sa niekto nenahneval. Išla som na zotrvačnosť, bolesti a ochorenia som tlmila liekmi, vytvárala som si dymovú clonu a hľadala falošné útechy. Navonok silná, vnútri zničená, nešťastná a celé moje vnútro kričalo NIE, ale ja som stále hovorila ÁNO.

Alex. Okamih, ktorý zmenil všetko

A potom prišiel deň, keď sa narodil náš Alex. Vytúžené tretie dieťa, pri ktorom som už tiež mala všetko naplánované. Ale zrazu bolo všetko inak. Mal zdravotné problémy a osem hodín po pôrode zomrel.

Niektoré veci sa jednoducho nedajú opísať tak, aby človek, ktorý ich nezažil, naozaj pochopil, čo sa vtedy deje vo vnútri. Mne sa vtedy zmenil život. Nie preto, že by som zrazu všetkému rozumela. Práve naopak. Zrazu som nerozumela takmer ničomu. Všetko, čo som dovtedy považovala za dôležité, sa zrazu ocitlo niekde úplne inde. A hoci som mala doma dve deti, manžela a život, ktorý pokračoval ďalej, vo mne zostalo prázdne miesto, ktoré sa nedalo ničím zaplniť.

Navonok som fungovala. Snažila som sa zo všetkých síl, aj keď mi ich už veľa nezostalo. Každé ráno som si nasadila masku a pretvarovala sa, že všetko je v poriadku a život ide ďalej.

Ako raz povedal jeden kňaz: „Keď sa duša trápi, aj telo trpí.“ A ja som sa trápila. Veľmi. Bolelo to neskutočne. Bola som stále v strehu, kto sa ma čo spýta, kto čo povie. Nenávidela som rodinné stretnutia s malými deťmi, stretnutia so ženami, ktoré sa sťažovali, aké to majú ťažké, lebo sa v noci budia a deti veľa vyžadujú. A ja som si len v duchu hovorila: „Bože, aké ste nevďačné.“

Moja duša sa trápila, a tak po roku a pol prišli zdravotné problémy. Druhá trombóza. A ja som si vtedy povedala: Dosť, takto to ďalej nepôjde. Musíš niečo urobiť inak. Podľa lekárskych tabuliek som bola zaradená do kategórie vyžadujúcej doživotnú liečbu liekmi na zrážanie krvi. Nechcela som, hľadala som riešenia, modlila som sa a našla.

Vôňa, ktorá mi pripomenula, kto som

V jeden predvianočný večer v roku 2017 mi kamarátka kvapla kvapku voňavého pomaranča do vody a kvapku peppermintového oleja na ruky a ja som sa zrazu ocitla niekde úplne inde. Zrazu som pocítila takú radosť, akú som už dlho necítila. Mala som pocit, že som sa vrátila v čase. Že som opäť to malé slobodné dieťa, ktoré jedáva doma pomaranče na kilá, len aby malo čo najviac nasušených šupiek na radiátore, aby vyhralo zber. A celý byt rozvoniaval a ja som tam iba sedela, hrala sa a neriešila nič a nikoho.

Peppermint mi pripomenul moju starkú a chvíle s ňou. U nej to vždy voňalo mentolom, ktorý si natierala na boľavé kríže a nohy, a ešte to tam u nej rozvoniavalo aj pečenými buchtami, chlebom a škvarkovými pagáčmi. A zrazu som bola doma. Zrazu som to bola opäť ja.

Oleje som si zamilovala na prvé ovoňanie, potom som o nich veľa počúvala. O aromaterapii, o limbickom systéme, ktorý si pamätá všetky naše zážitky. Začala som si to všetko postupne skladať a zrazu mi všetko dávalo zmysel.

Po dvoch rokoch intenzívneho používania olejov v difuzéri a vo vode som si urobila kurz AromaTouch a vtedy som pochopila, že nie je pravda, že lieky zaberajú iba vtedy, keď ich užívame vnútorne. Že mi môže pomôcť aj to, keď si kvapnem olej do kúpeľa, natriem si ho na chodidlá či na chrbát alebo ho budem používať namiesto parfumu.

A tak som sa vzdelávala, používala oleje na sebe, vo svojej rodine, u svojich kamarátov a neskôr aj u cudzích ľudí, z ktorých sa časom stali kamaráti. Oleje a aromaterapia sa stali súčasťou obdobia, keď som začala viac vnímať samu seba, svoje telo, svoje prežívanie a potrebu na chvíľu spomaliť. Keď som si začala uvedomovať, že nemusím stále podávať výkon, všetko zachraňovať a všetkým dokazovať, že to zvládnem.

Že aj ja môžem na chvíľu len byť. Že smiem spomaliť, zastaviť sa, oddýchnuť si a robiť to, čo milujem, venovať sa tomu, z čoho viem načerpať silu pre seba aj pre iných. Vrátila som sa k Bohu, k horám, k prírode, k sebe...

A tak vznikol Tajmaut

Nie preto, že mám recept na šťastný život. Nemám. Ani preto, že by som chcela niekomu hovoriť, ako má žiť. Sama viem, aké ľahké je rozdávať rady a aké ťažké je niekedy urobiť jeden malý krok vo vlastnom živote.

Chcela som len vytvoriť miesto, kde sa človek môže na chvíľu zastaviť. Nadýchnuť sa. Vnímať, ako sa má. Dopriať si chvíľu pre seba bez toho, aby musel niekomu vysvetľovať, prečo ju potrebuje. Miesto, kde človek nemusí byť  dokonale zorganizovanou verziou seba samého, stále ten silný, usmiaty, výkonný.

Lebo aj za tou najkrajšou nálepkou sa niekedy skrýva človek, ktorý je unavený a potrebuje trochu láskavosti.

Stále sa učím odlepovať nálepky

A možno práve preto sa tak rada vraciam k jednej myšlienke: Čo keby sme sa prestali toľko snažiť byť tým, kým nás chcú mať ostatní, a začali zisťovať, kým vlastne sme? Čo keby sme sa naučili pýtať samých seba: Ako sa mám? Ako sa naozaj cítim a čo potrebujem?

Ja to stále zisťujem. Očakávania druhých a nálepky, ktoré mi dali iní alebo ktoré som si dala ja, stále odlepujem a prepisujem staré vzorce a nastavenia. Niečo sa už podarilo, niečo sa ma drží dodnes. A odlepovanie niektorých nálepiek bolelo oveľa viac, než som si kedy dokázala predstaviť.

Dnes už viem, že nemusím mať všetko vyriešené, aby som mohla žiť. Nemusím mať odpoveď na každú otázku. A nemusím čakať na ideálny deň, aby som si dovolila byť sama so sebou.

Mám dve deti, ktoré ma každý deň učia niečo nové. Mám manžela, s ktorým sme si prešli aj obdobiami, ktoré by som si kedysi nevedela predstaviť. A mám aj Alexa. Jeho miesto v našej rodine nikto a nič nenahradí. Je súčasťou nášho príbehu, aj keď ho nemôžeme držať za ruku.

A tak sa dnes učím žiť trochu inak. Menej sa naháňať. Viac vnímať. Menej sa báť toho, čo si pomyslia druhí. A viac počúvať, čo mi hovorí vlastné vnútro.

Nie vždy mi to ide. Aby bolo jasné. Stále som to ja, Petra, ktorá má niekedy v hlave desať plánov naraz a najradšej by všetko vyriešila do večera. Len sa už učím, že nemusím.

Vitaj v Tajmaute

A ak si sa pri čítaní v niečom našiel, našla, možno práve preto si tu.

Som Petra Žáková. A teším sa, že sa tu môžeme stretnúť. V mojom svete, ktorý si stále tvorím a zlepšujem. Online alebo naživo, ako ti to práve vyhovuje. Ak ešte nemáš odvahu prísť a pozrieť sa na tie svoje nálepky, tak ti možno pomôže čítanie mojich príbehov o tom, ako som si ich ja odlepovala.